Chováte doma nejaké zviera? Ak čítate tento blog, tak pravdepodobne áno. A ak čítate tento článok, zaujala vás aj ich fotografia. Žijeme v uponáhlanom svete, kde je viac dôležité, kolko toho stihneme a odpracujeme, než ludský kontakt a tak sa nám casto stáva, že sa môžeme cítit sami. Samozrejme nemusí to byť z nedostatku kontaktu. Môže to byt potreba sa o nieco starať, alebo sa nám konkrétne zvieratko proste páci. Rozprávajme dnes však hlavne o a psoch, pretože tieto zvieratá chováme najčastejšie.
Dá sa na fotografiu zachytiť osobnosť zvieraťa? O psoch je známe, že majú, rovnako ako ľudia, vlastnú osobnosť, vlastné vyjadrenie podstaty. Rovnako to platí aj pri fotografovaní. Niektorí budú pozerať priamo do objektívu a tváriťsa akoby im patril celý svet, iní neposedia aj napriek záujmu a iní sa fotoaparátov môžu dokonca aj báť. To však nemá so skutočnou osobnosťou všetko spoločné. Pretože skučná osobnosť zvierat sa prejavuje prevažne v ich známom prostredí, prípadne ked nie sú v strese, je najlepšie počkať, spoznať sa a nefotiť ihneď. Tak sa dajú zaručiť najlepšie výsledky.
Prečo fotenie mobilmi funguje, ale nestačí? Kto dnes nemá mobil s fotoaparátom s aspoň 5 megapixklami? Verím, že stále by sa našlo pár ludí, nie je ich však vela. A čím viac mobilov a ľahko dostupných fotoaparátov existuje, tým je viac fotiek. Avšak nie je fotka ako fotka. Väcšina ľudí povie, že to im stačí. Takíto ľudia sa málokedy vrátia k fotkám, ktoré odfotili, a už vôbec ich nebude tlačiť, všetky ostanú na pamätovej karte alebo na harddisku v počítaci, prípadne v cloudovom úložisku. Málokto však vie, že takto uložené dáta sú len dáta. A jedného dna zmiznú. Zabudnú sa, poškodia sa, nahradia sa novšími. A nik ich už spät nevráti. Naši rodičia, starí rodičia a tak ďalej, takúto možnost nemali, nemali ani digitálne fotáky a fotili na film s nieco málo cez 30 fotiek na film. Ich vena a cena za vyvolanie nebola malá (ani teraz nie je), preto sa fotilo menej, pričom sa dával dôraz na spomienky. Nehovorím však, aby sme sa vykašlali na mobily a fotky okamžite tlacili, to nie. Aspon nie všetky.
Ni netrvá večne. Rovnako to bohužial platí aj o našich miláčikoch. Sú tu s nami po obmedzený čas, počas ktorého nám dávajú všetku lásku, ktorú vedia a preto si ich aj fotíme. Počas celého života, ci už doma alebo na výlete, máme naše fotky. Skúsme sa však zamyslieť, či by sme si takéto fotky dali na plátno a to zavesili na stenu. Asi nie. Fungovalo by to ako malá spomienka, avšak ovela krajšia by bola fotka možno vyššej kvality, zo zrkadlovky. Ak zrkadlovku nemáme? Určite je niekto v našom okolí, kto nejakú má, predsa len už nie sú tak drahé, aké bývali v minulosti.
Naše zvieratá sú našimi členmi rodiny, bohužial so skráteným životom a často si to uvedomíme neskoro, pričom nemáme nic, len naše spomienky. Preto ich nemajme len v harddiskoch alebo zaprášených albumoch, ktoré otvoríme raz za niekolko rokov aby sme naše spomienky oživili. Patria na stenu, aby sme sa na nich mohli dívat každý deň a aby nás mohli potešit už len pohľadom na ich obrázok, kde bude vidno ich skutočnú osobnosť.
Takto by som zrhnula úvod do psej fotografie. A čo vás čaká nabudúce? V tejto rubrike by som sa chcela venovať psím fotografom na Slovensku a ich tvorbe. Rada by som predstavila ľudí, ktorí sa tomu venujú. Tých mnej aj viac známych.
Nicol Urbanová
Foto : Nicol Urbanová / Tomáš Dančo / Ján Šimko
